KASSABOYS: KOZMOPOLITNÍ LOKÁLPATRIOTI

Za názvom Kassaboys (čítaj kašabojs, Kassa – v maďarčine Košice) parodujúcim pop-zoskupenie s lokálpatriotistickým zafarbením sa skrýva trojica výtvarníkov. Svoju identitu nezastierajú – „košickí chlapci“ sú Radovan Čerevka (1980), Tomáš Makara (1982) a Peter Vrábeľ (1982). Umelecká skupina je jedným z produktov silnej vlny mladých absolventov Fakulty umení košickej Technickej univerzity.
Nedávni absolventi FUTU v Košiciach vzbudzovali pozornosť na slovenskej umeleckej scéne už počas štúdií. Hovorí sa o „silných ročníkoch“ alebo „nezvyčajne etablovaných mladých výtvarníkoch“. Ich počiny mapovala súborná výstava East of Eden, ktorá mala premiéru v galérii Space v Bratislave a prebehla aj v Kultur Parku v Košiciach a v pražských Karlín Studios1. Fakulta umení bola na košickej „technike“ založená v roku 1998, príspevkom k dobrej úrovni absolventov školy je určite kvalitný pedagogický zbor, predovšetkým dlhoročné pôsobenie výtvarníkov Juraja Bartusza, Rudolfa Sikoru, kurátorov Petra Tajkova a Miry Putišovej a v minulosti pôsobenie kurátora Vladimíra Beskida a výtvarníka Dušana Zahoranského.
Existencia košickej silnej vlny, ktorá sa prejavila najmä častým zastúpením košických autorov vo finále Ceny Oskára Čepana a následne výstava East of Eden vyvolala otázky o spoločnom generačnom smerovaní. Napriek tomu, že títo výtvarníci a výtvarníčky sa navzájom určite ovplyvňujú, dokonca sa vyskytujú vo svojich dielach, nedá sa podľa môjho názoru hovoriť o spoločnej téme alebo štýle okrem záujmu o súčasnosť a dianie okolo seba, čo je však veľmi vágna kategória. Možno aj na základe týchto dlho prebiehajúcich diskusií sa z mladej košickej scény v roku 2006 vyčlenili Kassaboys ako podskupina, ktorú spája príklon k politickým témam a k sebareflexii vlastného umeleckého snaženia.
Kassaboys tiež charakterizuje jedno výrazné špecifikum, ktorým sa odlišujú od svojich generačných kolegov. Je ním lokálne ukotvenie, ktoré zohráva v tvorbe skupiny podstatnú úlohu a je akcentované aj v názve. Odkazy k miestu sú pri politickom umení častým javom, politická tvorba je totiž site-specific v zmysle miestneho a dejinného kontextu. V dielach a názoroch skupiny sa lokálpatriotizmus a odkazy ku košickej situácii objavujú často vedome, no niekedy podprahovo. V každom prípade sú však podstatným kódom, ktorý je nutné brať do úvahy.
Na pochopenie toho, čo to znamená cítiť sa ako „kassa boy“ je nutné poznať atmosféru mesta. Pocitu historickej minulosti sa nedá pri pobyte v meste vyhnúť − výraznou dominantou je gotický košický dóm, tiež šošovkovitá dispozícia hlavnej ulice odkazuje až k dobe založenia Košíc. Významné maďarské kultúrne mesto však socializmus pretvoril na baštu ťažkého priemyslu. Vzniklo tak mesto protikladov, ktoré charakterizuje nielen historické centrum a industriálna periféria, ale aj polarizácia spoločenského života. Spoločenský a kultúrny život sa zvyčajne odohráva v historických kulisách centra, kultúra však stratila svoje privilegované postavenie.
Košice si zažili niekoľko slávnych období, vlastnia prvú známu erbovú listinu udelenú mestu, boli centrom katolíkov, no i protestantov, sú rodiskom maďarského spisovateľa Sándora Máraia a miestom odpočinku maďarského národného hrdinu Františka Rákocziho II., do dejín umenia sa zapísali v medzivojnovom období košickou modernou. Potom nasledovalo dlhšie obdobie kultúrneho vákua. V súčasnosti je mesto napriek mimikry zrekonštruovaných budov poznačené silným pocitom periférie.
Do „kultúrnej reality“ mesta v súčasnosti patria osobnosti ako ľudový zabávač Ander z Košíc, Mojsejovci − zbohatlícky pár, ktorý mal v televízii vlastnú reality show alebo bývalý prezident Slovenska a košický primátor Rudolf Schuster, ktorý sa preslávil lovom anakondy a spevom slovenských ľudoviek. V takomto ponímaní kultúry vzniká logická potreba silného kritického vymedzovania sa voči väčšine. Prejavuje sa to v umeleckých výstupoch Kassaboys ale aj v ich snahách organizovať alternatívny kultúrny život. Práve tieto pocity tematizujú Kassaboys, keď vo svojom „manifeste“ hovoria: „Priznávame, že pracujeme s pojmami akými sú lokálpatriotizmus a centralizmus, … alebo aj s legendárnym archetypom tragického umelca z umeleckej periférie.“
Pojem periférie v tvorbe Kassaboys môže mať niekoľko chápaní – je to jednak príslušnosť k mestu, ktoré od vzniku samostatného štátu bolo vždy na „druhom konci republiky“ a tiež periféria záujmu verejnosti, ktorej je súčasné umenie ukradnuté.
Prvými spoločnými prácami Kassaboys boli videá určené pre vysielanie Slovenskej televízie do relácie Umenie. Odvysielané boli ako fiktívne televízne reportáže, dajú sa však chápať aj ako jednotlivé video-artové diela. Tieto videá vznikli tri2; ich cieľom bolo mapovať dianie na košickej výtvarnej scéne v rámci vlastnej umeleckej komunity. Prvé video Z Kasse je z roku 2006, začína dramatickými zábermi Košíc ako zakliateho mesta duchov, kde sa vo výstavných priestoroch preháňajú potkany a kde môžete prísť k úrazu. Atmosférické zábery sú prestrihávané so spravodajstvom á la telefonické interview v priamom prenose. Košickí umelci a umelkyne sú na sprievodných fotkách predstavení s monoklami, čo vyvoláva dojem ťažkého údelu. Alebo možno prehnaného množstva drinkov pred cestou domov, čomu by nasvedčovala ležiaca postava pred „kráčajúcou“ sochou Júliusa Jakobyho, na ktorú je výhľad z medzi umelcami populárneho košického podniku. Telefonické rozhovory s výrazným „východniarskym“ akcentom sa točia okolo plánov a mapujú migráciu čerstvých košických absolventov3. Video pracuje s nahustením miestnych reálií a s klišé márnosti umeleckého snaženia a chápaním východu ako „konca sveta“.
Vo videu sa len náznakom mihnú zábery z dvoch „guerrillových“ happeningov organizovaných Kassaboys – vypustenie holubice mieru v životnej veľkosti do súťaže v maratónskom behu a pretvorenie reklamnej figuríny na šplhajúceho premiéra Fica. To sú zároveň dosiaľ jediné realizácie Kassaboys vo verejnom priestore.
Logická forma, ktorú si Kassaboys na referovanie zvolili je sebairónia, akékoľvek vyzdvihovanie seba samých by nezodpovedalo ich reálnej situácii a pôsobilo by velikášsky. Video má tiež zámerne amatérsky charakter, vyzerá ako študentský žartík spolužiakov. Práve jeho uvedenie v rámci televízneho vysielania mu však dodalo ďalší rozmer. Narušil sa tak tradičný charakter spravodajstva a subjektivita a manipulácia vo videu, ktorá je na rozdiel od spravodajstva priznaná, pôsobí ako jeho protiklad a zároveň kritika.
Druhé video z roku 2006 má názov Prosba a vzniklo v spolupráci s „nelokálnym“ výtvarníkom Viktorom Frešom. Je to záznam omše, ktorú nechali košickí umelci odslúžiť za umelcov a ich snaženie všeobecne v miestnom františkánskom kostole. Omše sa sami zúčastnili ako miništranti. „Pane, prosíme Ťa za všetkých umelcov inšpirovaných tvojím duchom, aby sa nevzdávali svojich ideálov napriek všetkým ťažkostiam…“, znie prosba, za ktorú sa modlí plne obsadený kostol. Zúfalá situácia vyžaduje zúfalé riešenia a v čase najväčšej núdze sa Slováci vždy uchyľovali k Bohu. Zaujímavým faktom je, že v tomto projekte Kassaboys a spol. upustili od polemiky s cirkvou, ktorá sa odráža v niektorých dielach Tomáša Makaru alebo Matúša Lányiho. Irónia je tu skôr namierená na tradičnú národnú pasivitu a očakávanie riešení, ktoré majú prísť odniekiaľ „zhora“.
Videom Harmónia duše skončilo účinkovanie Kassaboys ako reportérov spravodajstva, záznam nebol z etických dôvodov odvysielaný. Zábery z výstav mladých košických výtvarníkov v Múzeu Vojtecha Löfflera tu totiž sprevádza slovný komentár k výstave prác duševne chorých pacientov, ktorá sa uskutočnila v inom meste na východnom Slovensku. A tak sa dozvieme, že títo autori si „doma maľujú“ a „bolo by veľkou škodou nevidieť tieto výtvarné dielka“… Paralelu nie je ťažké vysledovať, pre bežnú východoslovenskú verejnosť medzi týmito dvoma výstavami neexistuje veľa rozdielov, umelecká tvorba bez materiálnej motivácie je iracionálna až „bláznivá“. Kým výstava súčasného umenia vyvoláva zvyčajne nepochopenie, výstava prác pacientov môže vyvolať aspoň sympatie. Obe sú však rovnako marginalizované.
Ak nechceli byť Kassaboys a ich kolegovia a kolegyne odkázaní na modlenie v kostole, museli sa aktívne zúčastniť aj organizácie výtvarných aktivít v meste. Tým sa z umelcov stávajú aj manažéri kultúrneho života. Pre videá Kassaboys je teda typické, že prostredníctvom nich nepredstavovali len vlastné aktivity, ale aj aktivity, na ktorých vzniku sa spolupodieľali, a tieto roviny sa prirodzene prelínajú. Rovnaký charakter má aj projekt Symposium z roku 2007, ktorý prebehol na Stanici v Žiline a záznam z neho bol ako videoinštalácia prezentovaný v rámci Prague Biennale 4.
Kassaboys zorganizovali „sympózium“, na ktoré pozvali maliara, sochára a grafika. Námetom diel bol ženský akt podľa živého modelu. Tvorbu umelcov sprevádzali prednášky výtvarných teoretičiek4, projekt končil vernisážou a výstup z neho tvorí video. Zúčastnení umelci – sochár Vlado, maliar Ľubo a grafik Maťo (v spolupráci s múzou Erikou) – sa vyznačujú, eufemicky povedané, tradičným prístupom k tvorbe, rovnako tradičný je námet. Priestor, v ktorom prebiehalo sympózium bol upravený ako belostný interiér na antický spôsob, vyzdobený misami s ovocím, drapériami a vybavený lôžkom a rečníckym pultom. Projekt vyvrcholil vernisážou s umeleckým programom Mária Chromého5, ktorý vlastné piesne o sochárovi, maliarovi a grafikovi prekladal zámerne vtipno-trápnymi historkami. Výsledný efektom nie je v prvom rade paródia na tvorbu zúčastnených umelcov, ktorí na začiatku len približne tušili zámer celého projektu, ale paródia na súčasné postavenie umelca v spoločnosti všeobecne. Tým pádom aj na vlastnú umeleckú tvorbu, ktorá spadá do tej istej širšou verejnosťou nediferencovanej a nepochopiteľnej kategórie „umenia“. Diskurz je na Slovensku postavený tak, že umelecké výstupy na tému ženský akt majú väčšie spoločenské uznanie a relevanciu ako súčasné umenie. Bohužiaľ to často nie je len diskurz laický. Tým vzniká štylizácia do role „nepochopeného tragického hrdinu“, ktorú Kassaboys radi využívajú a tak sebaironizujú vlastný status.
Projekt má však viacero rovín – môže byť chápaný ako exkurz do dejín umenia až po súčasnosť, ako otázka na prežívanie tradície, alebo na kvalitu umeleckej tvorby a jej kritériá, ako je napríklad remeselná zručnosť... Ak by sme chceli analyzovať projekt po formálnej stránke, nie je to ľahké a výsledná analýza samotná znie parodicky: dielo je prezentované ako videoinštalácia, ale v skutočnosti je záznamom happeningu prebiehajúcom v environmente. Výsledkom je hybridizácia formy (Kassaboys), ktorá tvorí protiklad k chápaniu umenia ako remeselne výnimočného produktu (zúčastnení umelci). Rovnako problematické je autorstvo: Kassaboys ako autori sú tu vlastne „len“ organizátormi. Otvorená ostáva otázka, kto je vlastne hlavnou umeleckou hviezdou.6
Je zrejmé, že pri umeleckej skupine pozostávajúcej z troch autorov, nemožno opomenúť rodové hľadisko. To, že je skupina čisto mužská, vyplýva skôr zo situácie ako zo zámeru.7 Rodová problematika tiež nie je nijako výrazne v tvorbe skupiny prítomná, okrem posledného spomínaného projektu. Žena ako modelka a ženský akt ako námet v súčasnom čítaní automaticky prinášajú otázky týkajúce sa ženy ako objektu alebo subjektu v dejinách umenia. Kassaboys tento problém skôr podvedome ako zámerne vybalansovali – „sympózia“ sa síce zúčastnili mužskí autori a organizátori a ženská modelka, ale teoretické pozadie poskytli tri výtvarné teoretičky, ktoré majú v tomto prípade v hodnotení umeleckých trendov posledné slovo.
Prvou samostatnou výstavou Kassaboys bol projekt Kassaboys Museum vytvorený pre výstavný priestor Box v rámci pražskej galérie NoD koncom roka 2008. Témou tentokrát nebolo postavenie umelca v spoločnosti, ale priama reakcia na politickú situáciu a problém slovensko-maďarských vzťahov. Kassaboys doslovne ilustrovali rasistické výroky národniarskeho politika Jána Slotu na adresu maďarskej menšiny: Maďari sú „mongoloidné typy s krivými nohami“ (čo Kassaboys dopracúvajú ako učebnicovú ilustráciu), mýtického maďarského vtáka Turula Slota označil za „hnusného odporného papagája“, svätý Štefan je pre neho „šašo na koni“ a maďarská ministerka zahraničných vecí „strapatá chudera“. Nie sú to výroky krčmového glosátora, ale verejne činného politika vládnej strany, čo vyvolalo u Kassaboys potrebu reakcie. Formu múzea s červeným kobercom a exponátmi na sokloch umelci komentujú: „Je to skôr kabinet kuriozít. S divákmi komunikuje najmä vizuálna stránka, popisky sú Slotovými výrokmi. Forma odkazuje k osvedčenému princípu démonizovania politických protivníkov, ktorý sa v histórii opakoval. Je to niečo, čo patrí do múzea rovnako ako „revolučná“ Slotova rétorika, ktorá je prežitkom.“8 Výstava sa nepohráva s významami, jej ironické vyznenie je pomerne jasné, čo Kassaboys komentujú: „Výstava má úderný charakter, pretože takýto druh vyjadrenia neznesie mnohovrstevné zahmlievanie. Jednoduchým zmaterializovaním Slotových citátov dávame najavo ich bizarnosť. Slota zvyčajne komunikuje ako ľudový rozprávač, navodzuje predstavy a produkuje obrazy. Jeho názory sú zjednodušené, podáva ich ľuďom ako rozprávky, čo spôsobuje ich popularitu. My sme tieto obrazové predstavy – miestami až podprahové rasistické fóbie – zhmotnili.“
V tomto projekte sa odkaz k mieste pôvodu skupiny prejavil skôr v podtexte. V Košiciach, ktoré sú historicky multikultúrnym mestom s početnou maďarskou a rómskou menšinou9 vyznieva nacionalizmus smiešne. Proklamovaný lokálpatriotizmus Kassaboys má teda úplne iný ako nacionalistický charakter, je skôr kozmopolitný.
So Slotom sa autori z Kassaboys stretli už na výstave Hrach o stenu hádzať (Stanica Žilina-Záriečie, 2006, organizátor Radovan Čerevka). Nevystavovali tu ako umelecká skupina, ale ako samostatní autori, výstava prebehla v galerijnom, no i verejnom priestore vo forme billboardov. Bol to umelecký príspevok do diskusie pred miestnymi voľbami, pri ktorých bol Slota po dlhých rokoch primátorovania v Žiline porazený. Počas vernisáže výstavy prebehla performance Petra Vrábeľa. V tielku a teplákoch s fľašou piva v ruke nadával pri sledovaní správ a meral si tlak, ktorý sa mu v závislosti na správach menil. Je škoda, že z tejto výstižnej performance neexistuje záznam, ktorý by bolo možné prezentovať.
Odkazom k lokálpatriotizmu Kassaboys je aj logo skupiny, na ktorom košický orol v kanadách dvíha vztýčený prst, zatiaľ čo za chrbtom mu horí bratislavský hrad. Opäť sa tu objavuje paródia na postavenie periférneho umelca, ktoré Kassaboys komentujú: „o pozornosť, ktorá je upretá  hlavne na Bratislavu, treba tvrdo bojovať. Dá sa to prirovnať k pomerom v NHL, kde sa presadí cudzinec jedine vtedy, ak kvalitatívne prevyšuje domácich hráčov.“



1 East of Eden/súčasné umenie z Košíc, kurátori: Diana Majdáková, Juraj Čarný, (SPACE 2007, Kasárne Kultur Park 2007, Karlín Studios 2008)
2 Videá je možné zhliadnuť na webe http://www.kassaboys.euweb.cz/kassa_boys.html.
3 Je tu prítomná téma migrácie za prácou, ale tiež migrácia z periférie do centra, keďže niektorí z košických autorov už v meste nepôsobia.
4 O súčasnej soche prednášala Mira Putišová, o maľbe Ľudmila Poláčková a o grafike Diana Majdáková. Prednášky prebiehali počas pokračujúcich umeleckých prác, teoretičky mali na sebe oblečené ochranné plášte. „Klasicky dotvorená miestnosť sympózia sa tak počas happeningu stala stretom súčastnej teórie a klasickej umeleckej tvorby, či pohľadu na ňu.“ – z textu Kassaboys.
5 Mário Chromý je aj hudobník, v minulosti pôsobil v slovenskej punkovej kapele Iné Kafe. K projektu bol prizvaný, aj keď je vo videu najvýraznejšie prítomný, nie je jedným z Kassaboys.
6 Kassaboys sú zvyčajne pod dielami podpísaní ako umelecká skupina, ale s uvedením vlastných mien. Autorská anonymita tu teda nezohráva úlohu. Občas sa vo svojich videách objavujú, v prípade Symposia to tak nie je.
7 Akýmsi ženským protipólom bola výstava troch košických autoriek „Tri Grácie“ (Lucia Dovičáková, Jarmila Džuppová, Vlasta Žáková, Stanica, Žilina-Záriečie, 2009)
8 Citácie sú z rozhovoru Kassaboys o výstave, ktorý bol pripravený pre denník Sme a z nejasných dôvodov nebol nikdy publikovaný.
9 Ešte pred rokom 1918 boli Košice prevažne maďarským mestom, kde okrem Slovákov žili Rusíni, Poliaci, Nemci a židovská menšina.



1 East of Eden/súčasné umenie z Košíc, kurátori: Diana Majdáková, Juraj Čarný, (SPACE 2007, Kasárne Kultur Park 2007, Karlín Studios 2008)
2 Videá je možné zhliadnuť na webe http://www.kassaboys.euweb.cz/kassa_boys.html.
3 Je tu prítomná téma migrácie za prácou, ale tiež migrácia z periférie do centra, keďže niektorí z košických autorov už v meste nepôsobia.
4 O súčasnej soche prednášala Mira Putišová, o maľbe Ľudmila Poláčková a o grafike Diana Majdáková. Prednášky prebiehali počas pokračujúcich umeleckých prác, teoretičky mali na sebe oblečené ochranné plášte. „Klasicky dotvorená miestnosť sympózia sa tak počas happeningu stala stretom súčastnej teórie a klasickej umeleckej tvorby, či pohľadu na ňu.“ – z textu Kassaboys.
5 Mário Chromý je aj hudobník, v minulosti pôsobil v slovenskej punkovej kapele Iné Kafe. K projektu bol prizvaný, aj keď je vo videu najvýraznejšie prítomný, nie je jedným z Kassaboys.
6 Kassaboys sú zvyčajne pod dielami podpísaní ako umelecká skupina, ale s uvedením vlastných mien. Autorská anonymita tu teda nezohráva úlohu. Občas sa vo svojich videách objavujú, v prípade Symposia to tak nie je.
7 Akýmsi ženským protipólom bola výstava troch košických autoriek „Tri Grácie“ (Lucia Dovičáková, Jarmila Džuppová, Vlasta Žáková, Stanica, Žilina-Záriečie, 2009)
8 Citácie sú z rozhovoru Kassaboys o výstave, ktorý bol pripravený pre denník Sme a z nejasných dôvodov nebol nikdy publikovaný.
9 Ešte pred rokom 1918 boli Košice prevažne maďarským mestom, kde okrem Slovákov žili Rusíni, Poliaci, Nemci a židovská menšina.

01.01.2010