Který nacionalismus je lepší?

S Michalom Moravčíkom sa rozprávame o sérii výstav Internal Affairs (Vnútorné záležitosti), ktoré pripravil spolu s Martinom Piačekom. Kurátorsky boli zastrešené Michaelou Sečanskou. Konali sa v roku 2003 v Galérii Buryzone a v rámci projektu SOHO in Ottakring v neďalekej Viedni. Poslednú výstavu Internal Affairs 3/ Closed Society, realizoval Michal Moravčík sám. Tejto poslednej výstavy sa náš spoločný rozhovor dotýka najviac, uskutočnila sa v CC Centre, v Bratislave – Petržalke (24. 3.–18. 4. 2004). Rozhovor sme viedli formou záznamu autentickej diskusie, dotýkali sme sa problémov moci, spoločnosti a jednotlivca, nielen v prostredí strednej Európy. Keďže interview sa viaže na už spomínanú sériu výstav Internal Affairs, v ktorej Moravčík skúmal hlavne stredoeurópsky politický kontext, otázky neviažuce sa k vystaveným dielam sme pre publikovanú verziu vypustili. Objekty, ktoré v rozhovore spomíname, vystavil aj ako finalista Ceny Oskára Čepana – slovenskej obdoby Ceny Jindřicha Chalupeckého. Porota 23.6.2004 na záverečnom ceremoniáli vyhlásila z pomedzi štyroch finalistov (Tomáš Agat Blonski, Jaroslav Kyša, Peter Maukš Voda, Michal Moravčík) držiteľa ceny. Na rok 2004 sa ním stal Michal Moravčík.

Séria spoločných výstav, ktoré si realizoval s Martinom Piačekom, bola reakciou na politické javy a vplyvy politickej moci v postsocialistických krajinách. V súčasnosti sa krajiny vstupujúce do EÚ snažia zbaviť svojich „malých chýb” vrátane nacionalizmu ich zotretím a zamlčaním. V rozhovoroch, ktoré sme viedli o tvojich dielach vystavených v CC Centre otvorene hovoríš o Trianonskej dohode. Ak si spomínam, debatoval si o tom aj s maďarskými umelcami.
Prekvapil ma medzi maďarskou verejnosťou často rozšírený názor o Trianone ako o najväčšej maďarskej krivde, a zároveň nezáujem o to, ako sa v monarchii „cítili“ nemaďarské národy. Na problematiku Trianonu panuje častokrát veľmi jednostranný, stereotypný pohľad. Rozpad monarchie je interpretovaný inak, než ako napríklad v našich – slovenských dejinách. Myslím, že časť politickej reprezentácie Maďarska alebo aj niektorí maďarskí intelektuáli si nepoložili dostatočné množstvo kritických otázok k svojej vlastnej histórii, aby v tomto regióne mohli fungovať menej dominantne, alebo konfrontačne. Stále tu totiž, podľa môjho názoru, zostáva príliš expanzívny, teritoriálny prvok, a latentná snaha o znovu-naplnenie akejsi historickej kontinuity, fixovanej práve na územie karpatskej kotliny.

Ako sme potom na tom my, Slováci?
K vlastnej histórii sme príliš kritickí, myslím, že až sebadeštrukčne. Dokonca si v sebe zbytočne živíme pocit, akoby ani neexistovala. Samozrejme nie je to pravda.

Nábytok, ktorý si vystavil obsahoval nápisy, slogany (od Noama Chomského) v anglickom jazyku, čo sa úplne vymyká tejto stredoeurópskej lokácii?
Na prvej výstave z cyklu Internal Affairs 1 v galérii Buryzone som vystavil nábytok, kde boli názvy po slovensky. Bol tam i jeden Chomského citát: „...je tu asi 80 % populácie, ktorej hlavnou úlohou je plniť rozkazy a nemyslieť. Nič si nevšímať...“, potom texty: „Zdanie klame“, „Si v bezpečí?“ „Systém ťa...“ – čím som myslel rôzne doplňujúce významy: sleduje, odpočúva, kontroluje, ak chceme miluje… Nábytok mal navodzovať atmosféru neistoty vo vzťahu k realite, ktorú vnímame. Odkazoval aj k odpočúvaniu Martina Piačeka, ktorý v galérii umiestnil tri ploštice. Jednotlivé zvukové výstupy z rôznych miestností galérie mohol divák počuť, zároveň bol sám odpočúvaný, pritom o tom nevedel. Celkovo táto intervencia do Buryzone-u tematizovala stratu súkromia ako fenoménu, s ktorým dnes žijeme. Šlo o určitú čitateľnosť kontextu (aféry odpočúvania, ktoré sa v tom čase udiali na Slovensku – napr. kauza odpočúvania Pavla Ruska), tomu zodpovedalo i použitie slovenského jazyka. Pre výstavu vo Viedni som použil “globalizačný” anglický jazyk, aby tomu ľudia rozumeli.

Tieto témy nie sú u nás veľmi populárne a výtvarníci, zaťažení na vizuálnu stránku diela ich minimálne reflektujú. Z mladšej generácie sa okrem Evy Filovej a Martina Piačeka na reflektovanie súčasnej politickej moci snáď nezameral žiadny iný umelec pôsobiaci vo výtvarnom umení na Slovensku. Vo svojich inštaláciách používaš starý nábytok, na ktorý tieto „provokatívne/upozorňujúce” heslá umiestňuješ. Nábytok častokrát nie je v pôvodnom stave, ale deštruuješ ho, meníš, prerábaš... Celá koncepcia výstavy bola vnútorne premyslená, ale zaráža ma, že používaš niečo tak hmotne ukotvené ako je nábytok. Idey, heslá, myšlienky, ktoré používaš, dokážu predsa voľne existovať v galerijnom či verejnom priestore samostatne.
Nábytok má svoju vlastnú, privátnu „story“, preto som ho použil ako nosič informácie. Je tu ale aj iná vrstva výpovede. Na výstave som použil napríklad španielsku stenu, ktorá vytvára atmosféru prezliekania sa. Otvára sa rovina výmeny ideí, či zakrývania, skrývania sa za niečo. Alebo zdeštruovaná podnož skrine (Lebensraum), či botník, kde som umiestnil text o nacionalizme: „Which nationalism is better?“ (Ktorý nacionalizmus je lepší?).
Nábytok má svoj kód zviazaný s domácnosťou. Nábytok je tiež vec, ktorá v každodennom živote nonstop existuje, ale nie je častokrát vedome vnímaná, a tu akoby nastávala podobnosť s ideami. Použité vety, ktoré ma priebežne napadali, sú premňa vyjadrením/esenciou daných tém. Stret textu a nábytku je pre mňa zaujímavým skĺbením dvoch kódov-čítaní, spoločne vytvárajú kód nový.

Vo svojich dielach sa zaoberáš aj socialistickou estetikou. Na tejto výstave to nebolo až tak evidentné, ale vystavený nábytok, ktorý si upravoval, pochádzal zhruba zo 70. rokov. Je to to, čo ťa spája so stredoeurópskym post-socialistickým kontextom?
O recykláciu socialistickej estetiky mi išlo najmä pri skorších prácach, napríklad v prostredí K.A.R.O.L. Snažím sa skôr, aby použité veci mali za sebou život, príbeh, rôzne „nánosy”. V spojitosti s nápismi o novej otvorenej spoločnosti, ponúkam ideovú narážku na skutočnosť, že reálna otvorená spoločnosť často, ako napríklad v otázke nacionalizmov, prináša staré veci, len v novom obale. Chcem diváka upozorniť, že i do systému otvorenej spoločnosti je možné takisto všeličo „prepašovať”, veci sa len inak nasvietia, zakryje sa skutočný zámer. Stratégie mocenského vplyvu sa odejú do modrého so žltými hviez- dičkami, zvolí sa vhodná rétorika a už je to priechodné. Myslím, že Európa je stále plná nacionalizmov i na Západe i v našom „bloku“, len sa inak volajú a často sú oveľa sofistikovanejšie, posunuté napríklad do ekonomiky. Možno to znie smiešne, ale môžeme sa stretnúť aj so záujmami Poľska na Litve, či Ukrajine, alebo počúvame o Veľkom Albánsku...

Môžeš vysvetliť čím sa zaoberáš pri nábytkovej inštalácii „vypočúvací stolík“, ktorý pokrýva Chomského citát: „You must be able to say something during the break between two commercials, or in 60 words.“ (Musíš byť schopný povedať niečo počas prestávky medzi dvoma reklamnými blokmi, alebo šesťdesiatimi slovami).
Reagujem tu na problematiku „vnútorného nepriateľa“. Stôl rozdeľuje priestor: na jednej strane je samozrejme vypočúvajúci a na druhej strane ten, ktorý je nepriateľom. Má vyjadrovať myšlienku, že je tu niekto „za“ a niekto, kto je „proti“. Inštaláciu vypočúvacieho stolíka a dvoch stoličiek je potrebné brať ako informáciu, spoločenskú rovnicu s odkazmi, ktorá stále funguje. Chcel som povedať napríklad aj to, že vo svete funguje istý princíp, či už je to v komunizme, alebo v otvorenej spoločnosti, ŠTB, alebo SIS, a že spoločnosť si vždy nájde tému, ktorou sa dá manipulovať. Aktuálnou je téma hrozby terorizmu. Hocikto môže byť prehlásený za teroristu. Jedným z odkazov „stolíka“ je, že stačí, aby vás označili za anti... a už sa toho nezbavíte.

Na ready-made objekte – záclonovej garníži – si použil nápis: „Intellectuals are very skilled liars” (Intelektuáli sú veľmi šikovní klamári). Francúzsky filozof Bourdieu vo svojej knihe (Bourdieu Pierre: O televizi, nakl. Doplněk, Praha 2002) hovorí, že intelektuáli sú pre médiá nepoužiteľní a sú aj takí, ktorí programovo neposkytujú rozhovory alebo nevystupujú v médiách.
Nie je to podľa mňa až tak pravda. Nemusí to byť výlučne TV priestor, kde intelektuál „exhibuje“. Stačí si prečítať napríklad Domino fórum (slovenská obdoba kritického týždenníka Respekt). Spoločenský názor sa dá pretvárať aj cez písané texty. Ale funguje to aj cez humor, ako napríklad v relácii Sedem s.r.o., kde zbožňovaný intelektuál a zbožňovaný herec svojimi „bonmotmi“ udávajú spoločenskú voľbu, vkus. Na Slovensku sú traja politológovia vyjadrujúci sa k celospoločenským a politickým témam, vidíme stále tie isté tváre, ktoré médiá oslovujú stále dokola. Prezentujú určité informácie, ktoré spoločnosť navigujú určitým smerom. Koniec koncov je to znova Chomsky, ktorého som už citoval, že len 20 % ľudí si prezentovaný názor spracúva a neberie ho popisne, dokáže myslieť samostatne, neplní príkazy.

Si euroskeptik?
Myslím si, že úprimnosť Západu je do istej miery meraná mocenskými a ekonomickými záujmami (videli sme „úprimnú” euro-politiku uplatňovanú napríklad pri balkánskom konflikte). Európa, ktorú sme pred pätnástimi rokmi tak obdivovali je zrazu iná a pozícia Slovenska v nej bude podľa mňa dosť nerovnocenná. V podstate nám však nič iné ako vstup do EÚ ani neostávalo. Bolo to tak dlhodobo nalinajkované, inak by sme sa ocitli v neželanej izolácii, je však otázne, či aproximačný chaos, ktorý so sebou vstup do EU priniesol, musel prísť už teraz. Nie je to len o zdanlivom využití otvoreného trhu s takmer zlikvidovanou konkurenciou, ale aj o možnom využití prvku chaosu, ktorý pri integrácii vznikol. Keď je v spoločnosti chaos, razantnejšie zmeny (ktoré nemusia byť vždy len v náš prospech) sa robia rýchlejšie a normy a zákony sa menia poddajnejšie, ako keď je spoločnosť usporiadaná.

Vráťme sa ešte k tvojej výstave v CC Centre. Mohol by si komentovať fotografiu mŕtvoly ležiacej pred vstupom do výstavnej miestnosti?
Samolepka I’m Hungry, nainštalovaná pri vstupe zobrazuje mŕtvolu s patologickou visačkou, na ktorej je antitrianonské šovinistické heslo v maďarčine: NEM! NEM! SOHA!, teda: NIE! NIE! NIKDY! (nebude platiť Trianonská zmluva). Je to heslo, ktoré má stále nemálo priaznivcov. Otázka „znovuzjednotenia národa“ tvorí v Maďarsku dokonca jednu z podstatných predvolebných tém. Šlo mi o to, ukázať, že idea večného ožívania „zombie” ideálov Veľkého Maďarska tu stále je, a zároveň som chcel, aby ju návštevníci galérie „pošliapali“, teda posunuli do polohy, ktorá jej ako „zombiemu“ prináleží.

A čo Stredoeurópska didaktická pomôcka, ktorá bola uprostred miestnosti? Už spomínaná podnož zo skrine, v ktorej strede boli vyrezané mapy Maďarska a Veľkého Maďarska.
Nerád by som pôsobil dojmom extrémistu, preto je na mieste ozrejmiť, že všetky práce na výstave majú ambíciu adresovať oveľa širší kontext, ako slovensko–maďarský, hoci dve z nich, naozaj vznikli práve ako komentár Slovensko- Maďarskej problematiky. Výstava vonkoncom nebola zameraná úzkoprso voči Maďarom, ale voči problému nacionalizmu ako takému, ilustrovanému na konkrétnom probléme. Napríklad v botníku s textom „Which nationalism is better?“ dávam divákovi otázku, ktorý z nacionalizmov je tým lepším. Môžme sa hypoteticky pýtať napr. francúzsky, americký, slovenský? ... samozrejme je to absurdná otázka, pretože žiaden z nich nie je dobrý, avšak v reály konkrétnej politiky akoby fungovalo isté merítko, či „posvätná nezávadnosť” i v tomto ohľade.
„Stredoeurópska didaktická pomôcka”, je priamou reakciou na poslednú návštevu bývalého maďarského premiéra Viktora Orbána na Slovensku. Na jeho mítingoch sa predávali mapky Veľkého Maďarska. Nechýbal známy nápis Viktor, Felvidék (Horná zem) je s tebou. Sám Orbán zdôraznil: „že sa nachádzame v prelomovom období, keď sa z fľaše vyslobodil duch maďarského uvedomenia a sebavedomia. Jeho prejavom je zjednotenie národa ponad súčasné hra-nice.”1 Ako ukazuje tento príklad, niektorí maďarskí politici si nepochopiteľne nárokujú na dominantné postavenie na tomto území a málokto im to vytýka. Hľadal som spôsob, ako na to reagovať a myšlienka samolepky rovnako ako problém máp sa mi zdala výstižná. Pripomína mi to Lebensraum, ktorým sa oháňal i Hitler, keď si vynucoval väčší životný priestor pre Nemcov. Zarážajúce je, že sa nad tým nikto nepozastavuje, a dokonca napríklad demokrat Helmut Kohl prišiel osobne pred voľbami Orbána podporiť.

Myslím, že si v každom prípade na výstave finalistov ceny potvrdil záujem o širší kontext ako týkajúci sa stredoeurópskych postkoloniálnych myšlienok. Záujem o vplyv, moc politického systému. Vynikajúco si to stvárnil v inštalácii šitej na mieru Galérie mesta Bratislavy, kde si na dámskych aj pánskych toaletách nechal vymeniť drevené dvere za transparentné-plexisklové. Stále sa diváka snažíš nachytať, do niečoho ho vmanipulovať. Diváci to často chápu v zmysle detskej hry, na ktorej sa pobavia. Tvoj kontext má ale paralelu v politickom systéme a to už taká zábava nie je... Myslíš, že divák pri tvojich objektoch dokáže pochopiť širšiu rovinu?
Intervencia do priestorov WC v galérii je vlastne svojim spôsobom alegóriou systému, v ktorom žijeme. V priestoroch galérie je tiež človek kontrolovaný, monitorovaný. Toalety sú jediným priestorom, kde má ešte ako takú intimitu, súkromie. Ja som mu toto súkromie odňal plexisklovými dverami, chcel som aby pocítil na vlastnej koži odňatie súkromia. Zhrnul by som to takto, v nábytkových situáciách ponúkam divákovi vety, ktoré by ho mali prinútiť rozmýšľať, avšak danú informáciu nemusí brať až tak na vedomie, pretože sa ho nemusí priamo dotknúť. Až priamou konfrontáciou s odňatým súkromím sa v ňom môže čosi ozvať, niečo ho začne znepokojovať. Nechcem byť popisný, či až didaktický, takže sa snažím o to, aby moje veci pôsobili univerzálne a dali sa čítať v rôznych rovinách. Pri tejto intervencii ma lákalo pracovať s priestorom galérie. Čo sa týka čitateľnosti, či detskej hry, myslím, že táto práca je zábavná iba po moment, keď človek nie je donútený daný záchod použiť.

Na Slovensku bola po revolúcii politická scéna veľmi čiernobielo polarizovaná. Ľudí, rodiny často rozdeľovala na dva tábory. Myslím, že bežných ľudí politika prestala tak aktívne zaujímať. Za posledné obdobie sme boli na podobných cenách svedkami, že umelci používali estetické stratégie v umení (skúmanie vysokého – nízkeho, popkultúra...). Divákov veľmi rýchlo politikum prestane baviť. Čo potom s takýmto umením?
Rozdelenie na dva či viac nevraživých táborov je z mojho pohľadu generačným problémom, a klasickým postsocialistickým syndrómom. Niečo o tom, aký bol systém ktorý nám tu vládol po väčšiu časť deväťdesiatych rokov vlády V. Mečiara, hovorí dokument Mareka Kuboša Taká malá propaganda, ktorý odhaľuje manipuláciu v Slovenskej televízii, kde sa človek z réžie otvorene vysmieva ľuďom, že prijímali nezmysly z médií, ktoré im on servíroval. Chcel som, aby k mojim kritickým nábytkom bol jasný dodatok, že neschvalujem manipuláciu z tohoto obdobia, ani akúkoľvek inú. Preto sme tento film premietli na vernisáži v CC Centre. Politika ľudí zaujíma čoraz menej, aj vďaka politikom samotným, pričom paradoxne je to jeden z mála spôsobov, ako veci zmeniť. Ako téma v umení môže samozrejme politika prestať ľudí zaujímať, to pripúšťam, mojim cieľom je však vrátiť ich do spoločenského obehu a ku kritickému mysleniu nad vecami, ktoré sa okolo nich dejú. Budem sa opakovať, ale snažím sa adresovať nadčasové problémy, takže obávam sa, že tieto budú ešte o sto rokov stále aktuálne.

Poznámka:
1. denník Sme 6. 3. 2004

01.02.2004