Časopis Umělec 2010/2 >> Rover Přehled všech čísel
Rover
Časopis Umělec
Ročník 2010, 2
6,50 EUR
7 USD
Zaslat tištěné číslo:
Objednat předplatné

Rover

Časopis Umělec 2010/2

01.02.2010

Lenka Kukurová | autoerotika | en cs de ru

Radim Labuda vyhral cenu Jindřicha Chalupeckého a z finančnej odmeny si kúpil auto. Cesta autom z Británie do Prahy, rozobratie auta na súčiastky a predaj náhradných dielov v galérii sa stali motívom výstavy Case study. Dôležité je, že zakúpeným autom bol Rover 751, ktorý je symbolom vzostupu a pádu jednej zo silných značiek automobilového priemyslu. V procese Labudovho diela by som chcela vyzdvihnúť dva výrazné príbehy: osobný umelecký príbeh autora súvisiaci s vlastnením a používaním auta a príbeh odkazujúci k existencii automobilu a jeho statusu v spoločnosti.
Automobil Rover 75 má „trademark personality“ s puncom vysokej britskej kvality. Faktom však je, že je ho možné za veľmi nízku cenu zakúpiť v Británii a priviesť ho do krajiny, ako je napríklad Česká republika. Tu môže fungovať neregistrovaný až do vypršania jeho technickej kontroly — obnovenie nie je na území ČR možné. Všetko je tak právne v poriadku a vlastníkom tohto pôsobivého retro modelu sa môže stať aj človek z nižšej strednej triedy z východnej Európy. Táto skutočnosť funguje v diele Radima Labudu ako ironický odkaz k obrátenému ekonomickému kolonizovaniu vo vzťahu východ—západ.

Príbeh 1: Radim a Rover
Čerstvý víťaz ceny pre výtvarníkov finančný obnos s ňou spojený v istom zmysle „zdefraudoval“ a využil na osobné obohatenie — zakúpenie auta. Vlastníctvo auta je v našej spoločnosti celkovo považované za statusový symbol, symbol dospelosti, v lepšom prípade za nevyhnutný fakt. Auto je natoľko blízkym spoločníkom, že získava personifikujúce vlastnosti a charakteristiky. Rover 75 je auto s vlastnou mytológiou, retro-dizajnom nadväzuje na staré zlaté časy, zároveň je však posledným modelom automobilky pred krachom. Jeho tvar a história vyvolávajú škálu emócií.
Radim Labuda personifikáciu auta doviedol až tak ďaleko, že sa s ním pokúša stotožniť. Na ruku si necháva vytetovať obrazec v tvare loga Rover. Pôvodné logo obsahuje motív čelného pohľadu na vikingskú loď — vytetované logo je len abstraktným geometrickým ornamentom.2 Nejde o fetišizmus, ale skôr o odkaz na všeobecnú rovinu previazanosti s automobilom — ten sa stáva technologickou extenziou tela. „Brand“, ktorý v komerčných mechanizmoch zohráva tak veľkú úlohu, autor vyprázdňuje.
Rover sa prepísaním na nového nebritského majiteľa vymanil z legislatívneho a ekonomického rámca, stratil identitu, začal fungovať vo vákuu a jeho postavenie sa stalo neurčitým. Cestu auta z Británie do Prahy zaznamenáva Labuda na kameru. Pohľad kamery z palubnej dosky je akoby pohľadom auto-ra/mobilu na krajinu. Výsledné video z cesty nazvané Krízová turistika je surovým materiálom založenom na poetike náhody. Je akoby vyňaté z času. Princíp pozorovania zvonku aj dojem akoby nečasovej existencie využíva Labuda, ktorého vyjadrovacím médiom je predovšetkým video, pravidelne. Cesta automobilu je tiež posledným ťažením Rovera, po ktorom príde naplánovaný zánik.
Akcia dekonštrukcie nazvaná Last Rover sa uskutočnila v Meet Factory3. Jej cieľom bolo rozobratie tohto auta na súčiastky, ktoré boli následne ponúknuté ako náhradné diely pre záujemcov. Smrť Rovera Labuda poňal ako veľkoryso režírované divadlo s kamerami a rampami, bodovým svetlami, za prítomnosti fotoaparátov. Vo vstupnej hale prebiehala projekcia oficiálnych a fanúškovských Rover-videí doplnená pre výstavu vytvorenou príručkou: „Jak (levně) koupit ojetý automobil ve Velké Británii“.
Automechanici počas celého dňa premieňali za prítomnosti autora funkčné auto na časti, ktoré boli vyčistené, zdokumentované a ponúknuté do predaja za dobrovoľné ceny. Účastníci si tak mohli zakúpiť objekt ambivalentného charakteru: umelecký ready made a zároveň plne funkčnú súčiastku, určenie povahy objektu záležalo iba na nakupujúcom. Ak berieme do úvahy, že Labuda sa so svojím autom čiastočne stotožnil, toto gesto bolo pomerne razantnou výzvou k psychoanalýze až k recyklácii vlastnej osobnosti. V každom prípade to bol experiment s otvoreným koncom. Po formálnej stránke presiahol Labuda od videa do akčného umenia — vytvoril sociálnu situáciu založenú na interakcii spolupracovníkov aj divákov. Rovnaký princíp použil už počas vernisáže výstavy finalistov Chalupeckého ceny.4 Výstupom z tejto situácie bolo však opäť video.
Výstava Case study v Špálovej galérii príbeh Radima a Rovera symbolicky uzavrela. Prednú časť galérie autor premenil na predajňu zbytkových náhradných dielov doplnenú katalógom. Vytvoril paralelu k prostrediu komerčnej galérie, kde sa predávajú sochy — v tomto prípade ready mades, zároveň však kovové police odkazovali k interiéru skladu. Nejednoznačná situácia bola akcentovaná videom nekonečného krúženia dvoch Roverov na kruhovom objazde umiestneným vo výklade. Na stene zavesený objekt v tvare loga vyrezaného z kapoty auta vymedzil začiatok čisto výstavných priestorov. V expozícii boli ďalej prezentované videá z cesty, videá z akcie rozoberania auta, video z potetovania autora a videá rozhovorov s nákupcom áut, sociológom a fanúšikom značky Rover.
Za najsilnejšie a najucelenejšie video výstavy by sa podľa môjho názoru dala označiť alúzia na reklamu Rover s názvom Dva objekty túžby.5 Video tvorí záber na kapotu auta, o ktorú sa opiera mužská figúra snímaná bez hlavy, zatiaľ čo na pozadí unifikovanej krajiny s veterným mlynom po diaľnici v rýchlosti prechádzajú autá. Zvuk k videu tvorí pieseň so sloganom: You don't have to be a millionaire, but you might feel like one. Labuda obracia reklamné klišé, kde býva s reklamou na auto spájané ženské telo a dosadzuje objekt vlastnej túžby, zároveň celá situácia v kombinácii s textom piesne vyznieva parodicky.
Výstave Case study s pomerne silnou ideou a zaujímavým rozpracovaním námetu by sa však dalo vytknúť prílišné roztrieštenie predstavených tém. Kombinácia komplexných otázok vzťahu automobilu a technologickej extenzie tela, identity, ekonomických, sociologických presahov, tématiky fetišu a dlhých experimentálnych a čiastočne dokumentárnych videí bola ťažko stráviteľná. V množstve otvorených, nevypointovaných a len naznačených vrstiev bolo ľahké stratiť koncentráciu a utopiť sa v nich. Preto vyzdvihnem len jeden pre mňa podstatný príbeh, ktorý je v procese diela iba naznačený. Je to príbeh referujúci o spoločenskom statuse automobilu. Labudovo dielo je tak podľa mňa možné čítať ako výstižnú reflexiu súčasnej spoločnosti.

Príbeh 2: Automobil a spoločnosť
Automobil sa nepochybne stal jedným z hlavných symbolov dvadsiateho storočia. Presadil sa v každom politickom usporiadaní. Značka Rover túto automobilovú éru verne reprezentovala — jej kríza a zánik tak môže byť aj metaforou pochýb o životaschopnosti spoločnosti založenej na automobiloch. Automobilové nadšenie spojené s predstavou slobody, luxusu a neobmedzenej mobility sa počas sto rokov premenilo na frustráciu z nevyhnutnosti a nemožnosti alternatívy.6
Od doby vzniku automobilu sa túžba po jeho vlastníctve spájala so zlepšením vlastného sociálneho postavenia. Automobil bol symbolom luxusu a tento charakter sa výrobcovia stále snažia zachovať. Luxus už nespočíva vo vlastníctve, ktoré je masové, ale v type a vlastnostiach auta. Labudovo dielo tématizuje situáciu, keď je luxusný voz dostupný veľmi lacno, čím zaniká kategória statusového symbolu. Demokratizácia vlastníctva auta ničí jeho výhody. Aj automobily, ktoré nie sú ľahko ekonomicky dostupné, sa musia vyrovnať s problémami, ako sú dopravné zápchy alebo parkovacie miesta. Sen o automobile ako o materializácii luxusu tak skončil.
Skôr ako realitu ponúka vlastníctvo automobilu ilúziu: slobody, rýchlosti a bezproblémovej mobility. Predovšetkým tieto vlastnosti prezentujú reklamy na autá, ktoré Radim Labuda predstavil v Meet Factory doplnené videami z webu. V klasickej reklame na auto ľubovoľnej značky je automobil zobrazený, ako sa veľkou rýchlosťou pohybuje po prázdnej ceste cez pôsobivú krajinu: les, púšť, prípadne známe mestá. Reklama býva často spojená so ženským telom ako doplnkom ladných kriviek automobilu so snahou získať si obdivovateľov. Auto je bezpečné, neobmedzené a obdivované okolím. Je to jedna z najdokonalejších reklamných ilúzií na konkrétny produkt. Realitu pozná každý, kto zažil, keď sa v rámci vlastnej slobody a rýchlosti rozhodnú desaťtisíce ľudí v meste premiestniť do práce autom.
Labudove videá z cesty Roverom do Prahy tématizujú ďalší mýtus — dobrodružnú cestu autom za spoznávaním vzdialených krajov. Realita cesty je však monotónna, cesta autom nie je v ničom objavná a na diaľnicu premenená krajina je unifikovaná. Pohľadom z auta vzniká prevažne dojem jednotvárnej urbánnej scenérie. Krajina za oknom auta je divákom pasívne konzumovaná. Pri zastavení na diaľnici a vystúpení z auta sa naskytne výjav ako z Labudovho videa Dva objekty túžby. Človek konfrontovaný s rýchlo prechádzajúcimi dopravným prúdom je v krajine odcudzený. Samotná krajina je natoľko premenená, že je takmer nemožné určiť jej geografickú príslušnosť, vo videu je lokalita zrejmá len vďaka veternému mlynu.
Automobil je možné chápať ako „objekt túžby“ aj ako kultúrny symbol, na čo reagoval Roland Barthes vo svojej eseji venovanej modelu Citroën7: „Myslím, že autá sú v súčasnosti skoro presným ekvivalentom veľkolepých gotických katedrál: najlepším výtvorom doby, stvoreným s vášňou neznámymi umelcami a konzumovaným (...) celou populáciou, ktorá si ich privlastňuje ako výhradne magický objekt.“ Nutné je podotknúť, že Roland Barthes zomrel na následky zrážky jedným z týchto „magických objektov“. Koniec ďalšieho automobilového sna.
Sloboda užívateľa automobilu je okrem závislosti na rope limitovaná ešte jedným podstatným faktom — dostupnosťou náhradných dielov. Práve pri značke Rover, ktorá prestala existovať, je závislosť na výrobcovi zrejmá. Spolu so zánikom značky zanikla aj výroba a servis náhradných dielov. Radim Labuda dal preto svoje auto rozobrať a ponúkol ho vo forme súčiastok záujemcom. Týmto gestom upriamil pozornosť na procesy, ktoré sa po zániku značky rozbehli — ľudia začali svojpomocne predávať a nakupovať nevyhnutné súčiastky. Po zániku firemného monopolu nastúpila ekonomická alternatíva. Namiesto vzťahu producent — konzument sa začali rozvíjať paralelné neformálne sociálne siete. Tento fakt komentuje vo videu aj sociológ, ktorého Labuda prizval k spolupráci na výstave: po konci macdonaldizovanej spoločnosti nastupuje ekonomika založená na recyklácii, svojpomoci alebo výmene. Aj postautomobilová éra má svoje perspektívy.




1 Britská automobilka Rover Company bola založená koncom 19. storočia, jej postupný vzostup prišiel v 30. rokoch, keď sa jej automobily stali symbolom spoločenského postavenia ľudí z vyššej strednej triedy. Po vojne vzostup automobilky pokračoval a najpredávanejšie z jej ponuky sa stali terénne automobily Land Rover. Úspech trval až do polovice sedemdesiatych rokov, kedy dostala firma v kríze obrovskú finančnú injekciu od britskej vlády. V 80. rokoch boli časti firmy rozpredané rozličným vlastníkom, pričom prebiehal neustály boj o vlastníctvo značky, predaj automobilov však viac-menej úspešne pokračoval. Koncom devädesiatych rokov bol firmou vo vlastníctve BMW vyvinutý model Rover 75 s retro dizajnom, ktorý sa považuje za posledný originálny Rover. Spoločnosť MG Rover aj napriek snahám britskej vlády skrachovala v roku 2005 a od tohto dátumu skončil aj predaj a servis áut tejto značky. V súčasnosti je značka v rukách indickej automobilky Tata Mobil.
2 Autor logo umiestňuje vedľa iného tetovania na svojom tele — jednocentimetrového „malevičovského“ čierneho štvorca, postupne tak zaznamenáva svoje umelecké aktivity na vlastnom tele.
3 http://lastrover.cz/
4 Počas vernisáže tvorili objekty výstavy štyria zviazaní muži, ktorých autor natáčal a následne živé objekty nahradil videami. Dům pánů z Kunštátu, Brno, 22. 10. — 23. 11. 2008.
5 Aby video odkazovalo aj k umeleckej rovine, paralelný názov znie Holandská krajina s Roverom.
6 Nadšenie z automobilu a jeho postupné upadnutie rozoberá na príklade Nemecka Wolfgang Sachs v knihe For Love of the Automobile, University of California Press, 1992.
7 Esej z roku 1957 je uvedená v Barthesovej knihe Mythologies.




Komentáře

Článek zatím nikdo nekomentoval

Vložit nový komentář

Doporučené články

Zkažený / Rozhovor s Jimem Hollandsem Zkažený / Rozhovor s Jimem Hollandsem
„Musíš člověku třikrát potřást rukou a přitom mu upřeně hledět do očí. To je způsob, jak si s jistotou zapamatovat jméno. Takhle jsem si postupně pamatoval jménem pět tisíc lidí, kteří kdy přišli do Horse Hospital radil mi naposledy Jim Hollands, autor experimentálních filmů, hudebník a kurátor. Dětství prožil v těžké sociální situaci a často žil na ulici. Živil se také jako dětský prostitut a…
Afričtí upíři ve věku globalizace Afričtí upíři ve věku globalizace
"V Kamerunu se hojně šíří fámy o zombie-dělnících, kteří se lopotí na neviditelných plantážích podivné noční ekonomiky. Podobné příběhy, plné posedlé pracovní síly, pocházejí z Jihoafrické republiky a Tanzanie. V některých z nich se nemrtví na částečný úvazek po celonoční lopotě namísto spánku budí ráno vyčerpaní."
Nevydařená koprodukce Nevydařená koprodukce
Když se dobře zorientujete, zjistíte, že každý měsíc a možná každý týden máte šanci získat na svůj kulturní projekt peníze. Úspěšní žadatelé mají peněz dost, průměrní tolik, aby dali pokoj a neúspěšné drží v šachu ta šance. Naprosto přirozeně tedy vznikly agentury jen za účelem žádání a chytré přerozdělování těchto fondů a také aktivity, které by bez možnosti finanční odměny neměly dostatek…
V rauši mediálního Déjà-vu / Poznámky k obrazové strategii Olivera Pietsche V rauši mediálního Déjà-vu / Poznámky k obrazové strategii Olivera Pietsche
Goff & Rosenthal, Berlin, 18.11. – 30.12.2006 Co je droga a co není, je ve společnosti stále znovu probíráno, stejně jako vztah k nim. Se kterou drogou umí společnost zacházet a se kterou ne, a jak o nich lze vyprávět ve filmu – zda jako o osobním či kolektivním zážitku – či jen jako o zločinu, to ukazuje berlínský videoumělec Oliver Pietsch ve svém pětačtyřicetiminutovém filmu z roku 2005 The…