Svätopluk Ľudevít Mikyta a jeho histórie

Devätnáste storočie prinieslo stredoeurópskym národom obrodenie a koncept národnej mytológie. Toto tvrdenie si môžeme dovoliť až s odstupom času, nakoľko po dlhú dobu bola národná mytológia vnímaná a posväcovaná ako národná história. Keďže jej spochybňovanie bolo nepopulárne a neprípustné, výsledná oficiálna podoba národnej identity bola zmesou pravdy a manipulácie. Medzičasom sme podrobili vlastnú národnú históriu radikálnej revízii. Radi by sme uverili, že v súčasnosti je náš výskum ideologicky nezaťažený a objektívny. Častokrát však len nahradzujeme staré mytológie novými. Ich pravdivosť je otázna. Vnímanie a skúmanie vlastnej histórie preto nemôže byť uzatvoreným procesom, ale priestorom pre neustále otázky a reinterpretácie. Takýto historický výskum má paralelu v umeleckej tvorbe Svätopluka Mikytu1.
Mikyta je slovenským umelcom so stredoeurópskou identitou. Hoci pracuje v Bratislave, žije v Prahe a Ilji, istú dobu pobýval v Nemecku a v pomerne krátkych časových intervaloch sa pohybuje v priestore medzi Viedňou, Krakovom a Berlínom. Patrí ku generácii, ktorá v detstve zažila totalitu a ako prvá mala po prevrate šancu vycestovať na zahraničné študijné pobyty na „západ“. Z týchto reálií vychádza jeho tvorba, ktorá sa stáva aj špecifickou generačnou umeleckou výpoveďou. Mikyta je neúnavný autor vytvárajúci rozsiahle tematické cykly a archívy vlastných prác. V jeho tvorbe sa dajú vysledovať dva výrazné prúdy, ktoré paralelne rozvíja už niekoľko rokov: záujem o slovenskú históriu a identitu a reflektovanie režimov a osudu jednotlivca (vrátane seba samého) v kontexte doby. Na skúmanie týchto komplexných otázok využíva „nenápadné“ médiá – kresbu, keramiku a ich inštaláciu, a vytvára tak subtílne osobné histórie.
Je pochopiteľné, že Mikyta so svojím nomádskym životným štýlom reflektuje tému vlastného pôvodu a naviazanosti na Slovensko. Slovenská mytológia je plná symbolov – valašiek, Jánošíkov, krásnej hornatej prírody a pracovitého ľudu, junákov a diev v krojoch, stád oviec a dreveníc s ľudovými ornamentami. Každý z týchto symbolov zastupuje pozitívne vlastnosti Slovákov, ich zmyslom je vytvárať pocit národnej hrdosti, bohatej histórie a v konečnom dôsledku istotu zmysluplnej národnej existencie. Rovnakými princípmi sa riadia mytológie všetkých národov, povaha mýtov a symbolov pritom často závisí na historických úspechoch alebo prehrách. Slováci, ako v minulosti prevažne roľnícky národ bez výraznej heroickej minulosti, poznačení „tisícročnou porobou“, ľahko podľahli tejto pozitívnej mýtotvorbe. Ľudovosť a ikonografiu ľudových hrdinov a „obyčajných ľudí“ a vecí akcentoval aj socialistický realizmus. Obľuba týchto symbolov a čiastočne vyfabulovaných historických osobností je preto na Slovensku aj po 150 rokoch od národného obrodenia stále vysoká a sú súčasťou bežnej skúsenosti.2
Svätopluk Mikyta vo svojej tvorbe na slovenský kontext a stále prítomné mýty reaguje a prehodnocuje ich, pričom sa v jeho diele dá vypozorovať rozličná miera irónie no i nostalgie. So symbolmi nepracuje ikonoklasticky, skôr ich napĺňa novými význammi, prípadne vytvára nové. Charakteristickým slovenským symbolom sa preňho stáva zemiak. Artefakt veľmi profánnej povahy – spojený so životom roľníka a tiež socialistického poľnohospodára. Mikytove zemiaky sú väčšinou klíčiace, ich korene vytvárajú rozličné spletence, napríklad slovenské dvojkríže. Zo zemiaku pôvodne dovezeného z Južnej Ameriky sa tak stáva slovenský kresťanský zemiak. Ironický náboj autor akcentuje názvami „Správna odroda“ alebo „Rok zemiaka“3, ktoré pôsobia ako citácie z výstavy v poľnohospodárskom múzeu. Nepochybným faktom však je, že zemiaky do slovenskej skutočnosti patria a v istých častiach Slovenska majú podiel na prežití období hladu. Autor im vlastne priznáva právo na miesto na výslní. Táto oslava zemiaka by sa dala chápať ako paralela procesov prebiehajúcich pri prehodnocovaní histórie. Mikyta symboliku zemiaka komentuje: „Dôležitý je aj tvar zemiaka, namiesto dokonalej gule, je to nepravidelná hľuza, čo skôr vystihuje náš charakter“.
V Mikytových kresbách sa objavujú aj ďalšie symbolické predmety: valašky, šípy, povrazy, dvojkríže, kosy, kosáky, kladivá... Sú to slovenské, ale aj univerzálnejšie atribúty. Pri práci s ikonografiou, ktorá nesie množstvo historických konotácií, je možné využívať jej prirodzenú významovú kvalitu, tá je však zvyčajne viazaná na lokálny kontext. Preto je význam kresieb využívajúcich symboly premenlivý v závislosti na „backgrounde“ diváka a jeho regionálnej príslušnosti. Na výstave v Banskej Bystrici4 vkreslil symboly priamo do renesančnej klenby výstavných priestorov galérie. Rovnaký motív neskôr použil vo výzdobe keramiky – prepojením slovenskej ľudovej symboliky a ornamentálneho motívu renesančnej štuky vytvoril dekor pripomínajúci mandalu. Pohrávanie sa s vrstvami histórie a vrstvením symbolov je pre Mikytovu tvorbu charakteristické.
Ako príslušník svojej generácie sa Mikyta musí konfrontovať aj s témou „stretu kultúr“. V svojej inštalácii Bublina reaguje na paralelnú „manželskú“ existenciu slovenského kresťanstva a komunizmu. Tiež rýchlo nastupujúci kapitalizmus je témou viacerých jeho diel. V kresbách idylickej hornatej prírody sa objavili invazívne oblúky McDonalds5, ktoré majú v súčasnosti v podstate tiež už symbolickú hodnotu. Reakciou na nekritické preberanie západných modelov a stratu identity bola aj akcia „Valaška na západ“, pri ktorej autor oblečený v kroji symbolicky hodil z Devína valašku smerom do Rakúska. Hoci Mikytove diela majú kritický podtón, sú skôr otázkou ako vyslovenou kritikou: „Ide mi skôr
o odkrývanie a hľadanie zmyslu, snažím sa dopracovať k objektívnemu pohľadu. To vyžaduje čas aj dostatočnú sumu materiálu. U mňa je to systematická práca, na ktorú môže prípadne niekto nadviazať.“ Z Mikytových prác je viditeľná snaha priznať vlastnú morálnu zodpovednosť za stav sveta v širšom alebo užšom zmysle. Tak sa dá chápať aj sebaštylizácia do významnej postavy slovenských dejín – Ľudovíta Štúra6, a tým prebratie osudu vlastného národa aj na svoje plecia.
Druhou výraznou líniou Mikytovej tvorby je motív jednotlivca pohlteného masou. Na vyjadrenie tejto témy autor využíva vlastnú autorskú techniku, ktorú nazýva prekresbou. V týchto sériách pracuje Mikyta priamo s reálnym historickým materiálom. Do privlastnených nájdených tlačí zo starých kníh, ktoré vyrezáva, vstupuje kresbou ceruzkou a gumovaním. Série, ktoré vznikali väčšinou v zahraničí, často nesú názvy miest pôvodu. Niekedy sa v nich objaví ovplyvnenie lokálnym kontextom, ako napríklad v pražskej sérii odkazy ku kubistickej morfológii.
Autor prekresby komentuje: „Fotografia je moment reality, ja svojím vstupom túto realitu mením. Takéto postupy manipulácie reality využívajú rozličné režimy a rovnako aj konzumná spoločnosť. Prekresba je konfrontácia s minulosťou, privlastnený materiál je vopred obmedzené pole, v ktorom sa pohybujem, v podstate je to vizuálna totalita.“ Mikytove vstupy do fotografií sú rozlične výrazné: niekedy sa jedná o minimalistické vstupy, inokedy o výrazné až agresívne pretvorenie podkladu. Autor často využíva fotografie z masových športových podujatí. Možno prekvapujúcim je, že väčšina tohto fotografického materiálu pochádza zo sokolských zletov, ktoré boli predchodcom spartakiád. V súčasnosti je pozitívny odkaz kolektívneho športu prevrstvený negatívnym totalitným odkazom. Z človeka v mase sa stáva len unifikovaná súčasť celku so zámerom vytvorenia ornamentu. Mikyta svojimi kresliarskymi zásahmi podtrháva geometrizujúci estetický charakter a vizualizuje tak potlačenie individuality. V niektorých jeho prekresbách sa objavuje expresívna červená farba spojená s odkazom ku komunistickej totalite alebo k farbe krvi. Celkové vyznenie je napriek estetickej kvalite znepokojujúce.
Kresby aj prekresby autor väčšinou adjustuje do dobových rámov získaných zo starožitníctiev, v antikvariátoch získava knihy a tlače pre svoju materiálovú zbierku. Jeho tvorba je spojená s neustálou prácou a konfrontáciou s históriou. Zároveň pracuje aj s históriou vlastnej tvorby - zo svojich diel vytvára inštalácie, série rozlične preskupuje a dáva im nové významy. Týmito postupmi balansuje na hrane čitateľnosti svojich diel, je otázkou a výzvou, či sa mu ju podarí ustrážiť. Svätopluk Mikyta ako jeden z mála súčasných mladých slovenských autorov reaguje na vlastnú minulosť a národnú identitu, s ktorou sa pokúša vyrovnať a zároveň na ňu nadviazať. Kým napríklad v nemeckom kontexte nájdeme množstvo takýchto umeleckých stratégií, v našom prostredí je Mikyta zatiaľ skôr solitérom, poučený históriou sa tým však nenecháva znechutiť.




1 Svätopluk Mikyta (1973) pôsobí ako odborný asistent na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave, kde vyštudoval grafiku, štipendijné pobyty absolvoval v Stuttgarte, Berne a Berlíne. V roku 2003 bol finalistom Ceny Oskára Čepana, v roku 2008 sa stal jej víťazom. Následne absolvoval tvorivý pobyt v New Yorku v ISCP.
2 Dekonštrukcia mýtov na Slovensku prebieha len veľmi pomaly. Týka sa to aj výtvarného umenia. Príkladom môže byť výstava „Slovenský mýtus“, ktorú na prelome rokov 2005/2006 usporiadala Slovenská národná galéria v Bratislave a ktorá zaužívané mytologické vizuály skôr len zozbierala, nie spochybnila. Mikytovo dielo bolo jedno z mála tento mýtus prehodnocujúcich.
3 Že je téma stále aktuálna a že zemiak má aj nový imidž dokazuje, že OSN vyhlásila rok 2008 za „Rok zemiaka“.
4 Výstava Dies Natalis (spoločne s Johannesom Schlichtingom), Štátna galéria Banská Bystrica, 2004.
5 Motív loga McDonalds autor pojednáva aj jako výšivku.
6 Ľudovít Štúr (aj Ľudevít Štúr), 1815-1856, bol výraznou postavou slovenského národného obrodenia a kodifikátor spisovnej slovenčiny. Za svoju proslovenskú činnosť bol perzekuovaný.

1 Svätopluk Mikyta (1973) pôsobí ako odborný asistent na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave, kde vyštudoval grafiku, štipendijné pobyty absolvoval v Stuttgarte, Berne a Berlíne. V roku 2003 bol finalistom Ceny Oskára Čepana, v roku 2008 sa stal jej víťazom. Následne absolvoval tvorivý pobyt v New Yorku v ISCP.
2 Dekonštrukcia mýtov na Slovensku prebieha len veľmi pomaly. Týka sa to aj výtvarného umenia. Príkladom môže byť výstava „Slovenský mýtus“, ktorú na prelome rokov 2005/2006 usporiadala Slovenská národná galéria v Bratislave a ktorá zaužívané mytologické vizuály skôr len zozbierala, nie spochybnila. Mikytovo dielo bolo jedno z mála tento mýtus prehodnocujúcich.
3 Že je téma stále aktuálna a že zemiak má aj nový imidž dokazuje, že OSN vyhlásila rok 2008 za „Rok zemiaka“.
4 Výstava Dies Natalis (spoločne s Johannesom Schlichtingom), Štátna galéria Banská Bystrica, 2004.
5 Motív loga McDonalds autor pojednáva aj jako výšivku.
6 Ľudovít Štúr (aj Ľudevít Štúr), 1815-1856, bol výraznou postavou slovenského národného obrodenia a kodifikátor spisovnej slovenčiny. Za svoju proslovenskú činnosť bol perzekuovaný.

01.01.2010