Časopis Umělec 2005/1 >> Traja muži na život a ja Přehled všech čísel
Traja muži na život a ja
Časopis Umělec
Ročník 2005, 1
6,50 EUR
7 USD
Zaslat tištěné číslo:
Objednat předplatné

Traja muži na život a ja

Časopis Umělec 2005/1

01.01.2005

Pavlína Fichta Čierna | commentary | en cs

Štvrtým mužom, ktorého som zámerne v názve utajila, bol môj sused Kamil. Zvykali sme si na seba dlho. On osamelý starý mládenec, rodák z Rosiny. Ja prisťahovalkyňa, v izolácii, ktorú prináša materstvo. Vedel ma vždy namosúriť, keď sa srdnato vyzvedal, kam idem a na čo, opretý v okne na barlách.
Skonal tohto roku, v slnečný májový deň. Vyzeral biedne. Ráno som mu bola dať na čelo – asi jediný – bozk na rozlúčku. Dalo sa to čakať – v posledných rokoch pil, koľko mohol. Nechcelo sa mu žiť. Postávala som pred domom pri Kamilovom synovcovi. Ostýchavo mi podal svoju rybiu dlaň, plnú výčitiek svedomia. Čoskoro prišla pohrebná služba – luxusné smútočné auto, a vystúpili dvaja mladí. Vyžehlený mladík a blondínka v rifliach, šiltovke a na prsiach americká zástava. Naučene potriasli rukou, natiahli si rukavice a obzreli situáciu. S ľahkosťou profesionála nedali najavo zhrozenie z Kamilovho príbytku a z neho samotného. Dodnes ľutujem, že som podľahla zbytočným obavám a nemám zachytenú pôsobivú scénu, ako práve títo dvaja odnášajú z domu nebohého na nosidlách pod plachtou.
Dom zostal bez Kamila, a v mojom archive – spomedzi viacerých vybratý – diapozitív Bez Kamila, na ktorom sme obaja, ako nás nasnímal Martin Marenčin. Bolo to v období Kamilovej nemohúcnosti, puchli mu ruky a nohy, takže som mu občas susedsky vypomáhala.
Nehybný obraz o ťarche samoty i možnej blízkosti.
Na jeseň v roku 2003 som mala ako víťazka Ceny Oskára Čepana možnosť realizovať výstavu v Galérii mesta Bratislavy.1 Plánovala som ju dlhší čas. Potrebovala som svetlý – biely – sterilný priestor. Určili mi však podzemné priestory s klenbami, umelým osvetlením a kamennookrasným obložením. Zamýšľaný projekt sa tu nedal realizovať, musela som celkom zmeniť koncepciu. Rozhodla som sa, že priestor jednoducho zruším a použijem ho ako projekčné miestnosti.
Mala som vtedy po dlhšom čase druhé dieťa – ročnú a náročnú, ešte dojčenú a už rýchlobehajúcu Johanku. Dlhší čas, a s perspektívou ešte na pár rokov, som bola viac-menej pripútaná v Rosine – v obci, odkiaľ nepochádzam a okrem susedov a predavačiek v miestnej Jednote takmer nikoho nepoznám. Zhodnotila som svoje možnosti. Nechcela som ťažiť z vlastnej, v prítomnosti prežívanej reality a rozpletať témy rodiny či materstva. Práve v čase, keď v našej metropole prebiehali diskutované feminínne a -istické výstavy, použila som opačné garde, a zaostrila som na mužov bez žien (a bez detí). A v náväznosti na moje predchádzajúce diela (so ženskými aktérkami) – zamerala som sa logicky na mužov, ktorí nie sú práve v centre pozornosti, ale nie sú ani priemerní; ktorým niečo chýba, alebo naopak majú niečo navyše... Spoločným menovateľom bolo samozrejme aj to, že všetkých poznám a patria k mojej regionálnej identite (teda k Žiline a jej okoliu).
Príťažlivým adeptom pre môj zámer bol Jozef. Miestny umelec, ktorého pozná (teraz vlastne už aj vďaka mne) celá výtvarná obec na Slovensku. Pravidelný účastník žilinských vernisáží a autobusových zájazdov na benátske Bienále alebo nemecké Documenta. Celou dušou umelec, s oduševnelým výrazom a výnimočným zaujatím. Moju prácu i svoju výpoveď bral veľmi vážne. Zrealizovala som videofilm O Jozefovi s prvkami dokumentu. Kamera (teda ja) ho prenasleduje pri jeho svojských interpretáciách v prostredí jednej z chátrajúcich budov továrenského komplexu Slovena v Žiline, kde pracuje ako manipulant pary. Odhalil mi svoj utajený ateliér, preplnený množstvom najrôznejších výtvarných artefaktov, a prezradil mi svoje názory na život a umenie. Jednotlivé obrazy som popretkávala zrýchlenými časťami s hudbou jeho obľúbenej kapely Alkatraz, ktorá sa veľmi páčila mojej dcére Johanke: keď ju počula, pribehla vždy s rovnako zvedavým nadšením.
Evidentne hendikepovaného Maroša som vídavala od detstva. Býva blízko mojich rodičov, v pokojnej štvrti Žiliny. V pravidelnom rytme chodieva na obchôdzky a zvedavo sa obzerá po okolí. Ostalo mi to v hlave. Často som premýšľala – na čo sa asi pozerá a čo si vlastne všíma... ?
Bola slnečná jar, dieťa som posúvala k mame. Kameru som vložila do rúk Marošovi, a bola zvedavá, čo uvidím. Prispôsobila som sa jeho režimu a tempu. Prechádzala som po niekoľko dní S Marošom jeho obvyklú okružnú trasu a trpezlivo počúvala jeho dojímavé komentáre. Tuhým stiskom držal kameru a prepletal spomienky s prítomnosťou. Kolísanie obrazu kopíruje Marošovu chôdzu a rezonuje v ňom nechcený humor s nádychom osobnej tragédie. Podmienkou však je, aby divák celkom spomalil, ak chce absorbovať jeho vlastný autoportrét: video je pomerne dlhé a odvíja sa pomaly... Pracovala som na ňom s láskou.
Vlado je môj kamarát. Zapamätala som si chvíľu, keď trocha potrundžený so širokým úsmevom vyhlásil, že je najlepší a na dôkaz to napísal na lístok. Znie to smiešne, preto ho mám kdesi odložený. Nemalo to erotický podtext. Nikdy ma nenapadlo skúmať, ako to presne myslel, ale tá chvíľa mala v sebe zvláštnu energiu. A on naozaj vyčnieva z radu. To bolo pred časom. V tridsiatke sa s ním udiala zmena. Odvtedy už nemá jednoznačné vyhlásenia. A práve o tom je naše spoločné video.
Pre Vlada som zvolila statickú kameru. Uprene pozerá a v troch intervaloch počas troch minút odovzdá posolstvo Od Vlada. Hovorí pokojne, štylizovanou rečou programátora, o svojej nájdenej viere a komunikácii s Bohom. Monotónnosť jeho spovede pripomína zároveň odriekanie modlitby. Každú vetu, každé slovo sme vopred starostlivo prediskutovali. Nechcela som nič navyše. Zvuk som upravila troma stopami, vinie sa ako nekonečná rieka a na príslušnom obraze je príslušná stopa zrozumiteľná.
V čase, keď píšem tieto riadky, ubehol práve rok od prvej prezentácie diel na výstave Traja muži na život. Hoci všetkým štyrom dielam som odovzdala svoju daň, k vnútornej logike či vzájomnému presieťovaniu som dospela neobvykle hladko. A tiež vzájomná komunikácia s kurátorkou výstavy Katarínou Rusnákovou bola pre mňa obohatením.2
Jednotlivé diela majú už svoj vlastný život, a stali sa medzičasom pevnou súčasťou toho môjho. Mám s nimi trvalý vzťah. Taký, aký som už predtým nadviazala napríklad s mentálne postihnutou Jankou Saxonovou a jej harmonickým svetom.
V nečakaných momentoch mi zídu na um slová či vety aktérov mojich videí a horkomiešne korešpondujú s realitou. Zameriavam naďalej na subjekty, ktoré mi poskytuje moje blízke okolie, a zároveň nesúce stopy všeobecnejšej matrice či témy. Práve som zamotaná do spleti každodennosti miestnej rómskej famílie...
Johanka má práve dva roky, a ešte stále pre ňu platí predošlý opis. Spolu s jej sestrou Rozáliou sú zatiaľ ešte a našťastie náplňou môjho kolobehu.




Komentáře

Článek zatím nikdo nekomentoval

Vložit nový komentář

Doporučené články

MIKROB MIKROB
"Sto třicet kilo tuku, svalů, mozku a čisté síly na současné srbské umělecké scéně soustředěných do 175 cm vysokého, 44 let starého těla. Jeho majitel je známý pod množstvím jmen, včetně pojmenování Bambus, Mexikán, Ženich, Sráč, ale nejčastěji je známý jako hrdina všech ztroskotanců, bojovník za práva bezdomovců, lidový umělec, bavič maloměšťáků, domácí anarchista, sběratel desek, milovník…
Obsah 2016/1 Obsah 2016/1
Obsah nového čísla.
Afričtí upíři ve věku globalizace Afričtí upíři ve věku globalizace
"V Kamerunu se hojně šíří fámy o zombie-dělnících, kteří se lopotí na neviditelných plantážích podivné noční ekonomiky. Podobné příběhy, plné posedlé pracovní síly, pocházejí z Jihoafrické republiky a Tanzanie. V některých z nich se nemrtví na částečný úvazek po celonoční lopotě namísto spánku budí ráno vyčerpaní."
Nick Land — experiment s nehumanismem Nick Land — experiment s nehumanismem
Nick Land byl britský filozof, který už není, aniž by byl mrtev. Jeho takřka neurotický zápal pro šťourání se v jizvách skutečnosti svedl nemálo nadějných akademiků na obskurní cesty tvorby, která obtěžuje svou původností. Texty, které po něm zůstaly, dosud spolehlivě znechucují, nudí a pudí k vykastrování jejich zařazením do „pouhé“ literatury.