Lucia Dovičáková: Co všechno ještě potřebuješ zničit?

(...)

Geometria na Dovičákovej maľbách, akvareloch a kresbách ide proti zdravému rozumu, pretože sa riadi pravidlami neeukleidovskej geometrie.

V 19. storočí ju objavila matematika.

V 20. storočí ju uplatnil Einstein vo svojej teórii relativity a v umení ju ikonizoval M. C. Escher.

V 21. storočí neeukleidovskú geometriu žijeme.

Niekedy nazývaná aj geometria krivých priestorov sa vyznačuje tým, že jej súradnice nie sú priame a na seba kolmé ako v tradičnej, eukleidovskej geometrii, ale podliehajú deformáciám spolu s javmi, ktoré pomáhajú vyobrazovať.

V 21. storočí neeukleidovskú geometriu žijeme navonok, pretože vďaka digitálnym technológiám obhospodarujeme priestor len za veľmi slabej väzby k zemepisným danostiam, tj. k vonkajším rozmerom. A žijeme ju vnútorne, pretože takto vyslobodení z času a priestoru, majú naše vrtochy, ambície a túžby – tj. vnútorné rozmery – natoľko zväčšený výbeh, že sú to práve ony, ktorým sa tzv. fyzický priestor prispôsobuje, skôr než naopak. Neeukleidovská geometrie je teda geometria, v ktorej sa vnútorné a vonkajšie rozmery vzájomne ovplyvňujú, takže predmety v nej vypadajú zdeformovane, aj keď sú dielom prísnych zobrazovacích pravidiel.

Ísť proti zdravému rozumu, byť nelogická, nebyť – doslova – priamočiara, „riešiť koniny“, teda poľahky môže znamenať, že človek čelí niečomu zložitejšiemu, čo vyžaduje vyššiu formu vyjadrenia, než je racionalita, priamočiarosť a logika. Ono to ale nie je tak, že by neeukleidovská geometria bola odchýlenou, špeciálnou formou geometrie eukleidovskej. Práve naopak, je to eukleidovská geometria, ktorá predstavuje výnimku. Je totiž špeciálnym a z pohľadu prírody (a dnes už aj kultúry) extrémne výnimočným prípadom geometrie neeukleidovskej. Geometria krivých priestorov je mocnejší nástroj než ten, na ktorom lipne zdravý rozum s jeho požiadavkami priamočiarosti a vonkajšej logickej konzistencie. Absurdné teda nie sú kresby koní, ktoré zauzlene, ovislo alebo akoby naruby prekonávajú prekážky. Absurdné je dnes vnímať tie vnútorné rozmery, ktoré Dovičákovej kresby vyjadrujú, ako niečo menej reálne. Absurdná je neochota pristúpiť na ultimátny realizmus tohto druhu zobrazenia.

Protirečivosť, tj. vonkajšia nekonzistencia, diskvalifikovala ženské myslenie len preto, že moderná doba za reálnu a pádnu považovala skôr vonkajšiu konzistenciu logiky, ktorá pozná len pravdu a nepravdu, a eukleidovsky priamočiary vzťah pravdy a dôkazu. Vonkajšiu konzistenciu bytia kládla nad vnútornú konzistenciu vznikania a stávania sa, ktoré se uskutočňuje v paradoxe. Zložitosť sveta a vzťahu k sebe dnes preto vyžadujú prekročenie tejto apriorne mužskej formy myslenia. Inak povedané, svet se nikdy nestával takým ženským ako dnes.

(...)

Z textu Pala Fabuše, 2019