Martin piacek skenuje kindervajcia

"MARTIN PIAČEK (1972), absolvent Bratislavskej VŠVU (ateliér prof. J. Bartusza 1994 - 98 a ateliér prof. J. Jankoviča 1998
-2000) je najkontroverznejšou postavou slovenskej výtvarnej scény. Keď v januári vyšiel časopis 3revue s plagátom nahého Piačka s vypointovanými genitáliami, sám odkúpil veľkú časť výtlačkov. Exempláre potom v snahe zaujať odbornú verejnosť svojpomocne distribuoval do poštových schránok slovenských kunsthistoričiek. Došlo to dokonca oveľa ďalej - až k úsiliu upútať širšiu verejnosť. V treskúcej zime ho bolo dennodenne vídať v podchodoch a na rohoch ulíc, kde neďaleko hlúčikov jehovistov ponúkal chodcom spomenutú revue. Túto iniciatívu pretavil do bizarného projektu HOT SPOTS. Spomenutý časopis ponúkal najmä sympatickým slečnám za protislužbu - ukázanie poprsia (historky o tom, ako tomuto dandymu niekoľko výtvarníčok pravidelne ukazuje svoje prsia, kolujú v kuloároch už roky). Naozaj sa vyskytlo nemálo prípadov dievčat a dokonca starších dám, ktoré týmto chúťkam vyhoveli (podotýkam v treskúcej zime). Čo dodať? Celý projekt zostal do dnešných dní nezverejnený (údajne kvôli problému jeho dofinancovania). Martin Piaček žije stále v Bratislave, ale nevylučujú sa dohady o jeho plánovanom odchode do Austrálie (lákajú ho surfujúce topless?).
00
Ak by sme hľadali akési univerzálne pojítko Piačkovej tvorby, s najväčšou pravdepodobnosťou by ním bol koncept. Jeho racionálna konštrukcia je vystavaná najmä na nedôvere voči akémukoľvek intuitívnemu uchopeniu, paradoxne však pri hľadaní pomocných súradníc narazíme práve naň. Piaček síce javí známky istej tolerancie v prijímaní iných hľadísk, väčšinou ale len ako daň za efektnejšie vyznenie pointy. Až symptomatický je uňho moment zľahčovania. V zmysle dodržiavania princípov, ako sú úspornosť, fyzické vyjadrenie len toho najnutnejšieho, ako podpora čitateľnosti pointy (konceptu, esencie), sa však Piačkov názor predsa len javí ako rigorózny. Po deinštalácii preňho dielo stráca posvätnú auru a vo väčšine prípadov o ňu dokonca prichádza už v momente samotného vzniku nápadu, ktorému venuje svoju pozornosť takmer bezo zbytku.
01
Asi najzaujímavejšou polohou Piačkových prác sú priestorové inštalácie minimálneho charakteru, väčšinou nepatrné zásahy do už existujúcich prostredí. Príkladom tejto tendencie je 25. hodina (1999), v rámci ktorej autor na diskrétne miesta v reálnej kancelárii nainštaloval nafúknuté odpadové sáčky. Svojim takpovediac parazitujúcim umením vytrhol úradnícke prostredie z každodenného stereotypu. Odvážnejším krokom je exteriérová realizácia Opium road v rámci Neviditeľnej výstavy (Pezinok, 1999). Názov je naozaj indikatívny. Vznikla vysypaním maku na svetelné škvrny slnečných lúčov, narúšajúce celistvosť tieňa na chodníku. Mak Piaček použil najmä kvôli príbuznosti jeho striebristej farby s fotografickým amalgámom. Dá sa povedať, že viac ako impresionistická snaha o postihnutie, zachytenie chvíľkového momentu (polohy slnka) ho pri tejto realizácii fascinovala práve pominuteľnosť daného okamihu (v rovnakej chvíli aj výstavy). Site specific Celulárna elektroinštalácia s Evou Masarykovou v Galérii Medium (Bratislava, 2002) je minimálnou intervenciou do priestoru galérie. Jej zásah je sústredený na vchod a prechody medzi jednotlivými miestnosťami, kde autori autenticky technickým spôsobom nainštalovali káble teplovzdušného kúrenia. Inštalácia paradoxne pôsobí veľmi esteticky a dokonca formálne môže pripomínať Juddove repetitívne radené “primárne štruktúry”. Dielo je však poňaté ako komunikačný model. Jednotlivé miestnosti galérie sú bunkami/celulami (t.j. základnými prvkami celého pomyselného systému). Alegóriou komunikácie medzi nimi je proces zahrievania/látkovej výmeny. Diváci sú nositeľmi a prenášačmi informácie, prostredníctvom nich pretekajúcej miestnosťami. Umelou amplifikáciou termálneho efektu vznikli
v priestore aktívne teplé zóny. Takto sa autori pokúsili o zmyslovú manipuláciu diváka interaktívnym spôsobom. Konečný výsledok bol
o to efektnejší, že vernisáž výstavy sa konala uprostred horúceho leta. Nedávnou Piačkovou realizáciou minimálnej povahy bola inštalácia odpočúvacích zariadení v rámci výstavného projektu Internal Affairs (2003, Buryzone Bratislava, simultánne vo Viedni) s Michalom Moravčíkom. Výstava akcentuje politický kontext, ako aj známe privátne verzus verejné (zneužitie odposluchu ako strata privátneho). Jediným spoľahlivým autorovým zásahom okrem kúpy ploštíc na inzerát, ďalej ich samotného nainštalovania do priestoru, bolo zafixovanie odpočúvacej frekvencie na rádiu.
02
V Piačkovej tvorbe je možné okrem neokonceptuálnych tendencií paralelne vystopovať aj popové (v Koonsovskom zmysle). Doceňuje banalitu a (ako sochár) zjavne opúšťa stratégie klasického sochárstva personifikované “bojom s matériou”. Uprednostňuje jednoduchý zásah do readymadu, alebo narábanie s praktikami multiplikácie a apropriácie.
Takúto polohu predstavuje aj jeho cyklus pre tematickú výstavu ZEM (2002); Mirbachov palác v Bratislave. Pracuje tu so žánrom zátišia a s jeho obľúbenými motívmi požívačnosti, hojnosti, pozemskosti a najmä vanitas/márnosti (filozofickým prvkom vyjadreným napríklad symbolom hudobného nástroja, vetvičky alebo muchy). Svoj cyklus zátiší vytvoril s použitím tematicky vybraných igelitových tašiek (s námetmi ovocného, zeleninového alebo potravinového zátišia), ktoré zasadil do pozlátených historických rámov. Týmto igelitky sfetišizoval, povýšil a svoju imitačnú snahu zdelikátnil. V rôznych podobách na jednotlivých vystavených kusoch však plastikovú tašku priznáva. Stopy po jej opotrebovanosti (ošúchanosť, prehyby) simulujú krakeláž starých malieb. V prípade prevrátenia igelitky na rub dokonca vznikla pomyselná geometrická abstrakcia. Plastikové obrusy použil ako východzí readymade pre veľkoformátové obrazy, doplnené len olízanými a vplyvom tepla roztečenými cukríkmi. Pôvodnú bustu z 19. storočia pretvoril (privlastnil si) umiestnením muchy do výstrihu a ucha portrétovanej mondénnej herečky. Tento neúctivý, zosmiešňujúci prístup k historickému materiálu akcentuje aj umiestnenie poprsia do muzeálnej sklenenej vitríny. Túto narážku na múzejnú kultúru, ako aj samotnú muchu (vanitas, smrť, rozklad) možno chápať ako odvolanie sa na tvorbu Damiena Hirsta.
03
Východiskom pre ďalšiu množinu Piačkových prác sú multiplikácie odliatkov. Svojim záujmom o sériový multiplikovaný objekt tu opäť nadväzuje na pop art.
Tému, ku ktorej sa Piaček cez rôzne variácie dlhodobo vracia - znásobované odliatky tvarom pripomínajúce Budhu, otvára TEXT č. 1 - knižný (1999) a naň nadväzujúci TEXT č.2 - novinový (1999). Na postmoderný kult textu reaguje jeho komoditným vyjadrením. Tvar Budhu vníma však len ako symbol univerzálneho archetypu, ktorý unifikuje, nekoncentruje sa na jeho vlastné atribuovanie
a zbavuje ho vnútorného/symbolického významu. Biela stena, na ktorej sú reprodukcie nainštalované, nahrádza list papiera. V prvom prípade sa dielo číta po riadkoch od ľavého horného rohu. V druhom variante do inštalácie vnáša moment vzruchu a doplnením “ženského budhu” prvok erotiky. Text sa číta ako stránka novín (vizuálne stvárnenie narába
s layoutom konkrétnych novín) a jej časti sú nositeľmi rôznej miery dôležitosti. Multiplikačné stratégie sa ozývajú aj v inštalácii Trofeje (2000). Autor narába s možným vzťahom chlapčenského sna a trofeje, ktorá je tu prezentovaná chvostami a hlavami mečúňov zapustených do steny. Osvetlenie tmavej chodby diskoguľou vytvára sureálne prostredie a budí dojem pohybu rybieho roja (v protiklade k faktickej strnulosti rýb). Jedným z posledných Piačkových projektov bol ESCAPE (2003) v Cik - Cak Centre, Bratislava - Petržalka. Hoci nešlo vyslovene o site specific inštaláciu, vystavené diela sa predsa len k dané prázdnej, bielej výstavnej miestnosti
v kultúrnom stredisku uprostred najväčšieho bratislavského sídliska viažu. Autor akoby prázdnotu miestnosti zachoval, dokonca zintenzívnil. V primárnej interpretačnej vrstve ponúkal divákovi prežitok kvázi existenciálneho stavu. Vytvoril naddimenzované zväčšeniny (tu už človek nie je mierou všetkých vecí) tlačidiel HOME, END, ESC a DELETE, v prevedení pri prísnom zachovaní materiálu, tvaru a fontu písma. Tieto doplnil akoby nechtami vyškrabaným nápisom RESET. Tlačidlá počítačovej klávesnice umiestnil po jednom na steny, do výšky nad diváka. Kniha Michela Foucaulta Toto nie je fajka, nastražená v miestnosti, nabáda na sledovanie ďalšej významovej roviny. Foucault sa tu zaoberá vzťahom napodobneniny a podobnosti. Piaček svojou inštaláciou reflektuje práve napätie medzi týmito dvoma pólmi a poukazuje na to, do akej miery sa umelecké dielo (napríklad
toto konkrétne) môže identifikovať súčasne
s jedným aj druhým.
04
Život bratislavskej bohémy je nudný a väčšinou pripomína vody stojaté. Navyše, produkcia multiplikácií s malou alebo žiadnou indikáciou osobného života nemôže ponúknuť natoľko vzrušujúce riziká ako manipulácia s vlastnou identitou. Tu možno hľadať motívy Piačkovej túžby po šokantnosti
a škandalóznosti. V Plagáte - kalendári (3revue 14/2002) sa autor obnažil donaha a (aby nešlo iba o lacnú sexy fotku) na zábere sa alegoricky štylizoval do role maliara. Bonbónikom jeho looku je pohlavný úd rozmerov XXL. Jeho príbeh Piaček ďalej rozvíja v pripravovanej sérii montáží erotických dobrodružstiev.

Otázka pre čitateľov: Akého veľkého vtáka má Martin Piaček? Má aj Marek Piaček veľkého vtáka? S kým bol Martin pred pár dňami v Benátkach? Kde najbližšie sa budú odohrávať Piačkove erotické dobrodružstvá?
Čo na to Jiří Ptáček?
"

01.01.2003